Slanská Huta - Veľký Milič - Izra
Tak dnešný deň sme mali určite vrchol tohtoročnej sezóny, lebo v takom prostredí a za takého počasia je radosť byť v prírode. Ráno sa pri Victórii zišlo 8 členov nášho klubu. Prišiel aj Fero, ktorý sa rozhodol pre iný program, ale ráno prišiel organizovať „naše výročie“.
Po krátkej informácii pre vodičov sme vyrazili na cestu do Slanskej Huty. Dorazili sme bez komplikácií a po privítaní a prezutí sme vyrazili na vopred určenú trasu. Všetko prebiehalo podľa plánu a tak sme čoskoro objavili nádherný buk, ktorý nás ohromil svojou mohutnosťou. Cestou k nemu sme už obdivovali iné statné a zdravé buky, ale ten im kráľoval. Po krátkom načerpaní energie a spoločnom fote sme pokračovali smerom na Malú Márovku, odkiaľ bol už len kúsak na Pokosovú lúku, na ktorej sme stretli jediného pešieho turistu v tento deň. Po nádhernej lúke sme prešli k štátnej hranici a tu nás zaskočil kopec, ktorí sme zdolávali s veľkou námahou, ale našťastie sme si mohli posedieť s jednou nohou v Maďarsku a s druhou nohou na Slovensku. To nám dodávalo sily a zanedlho sme už boli pod Skárošskou vyhliadkou. Tu sme sa občerstvili. Snažili sme sa identifikovať obce pod nami, čo sa nám nakoniec asi celkom dobre podarilo. Keby tu bol Fero, tak by to bolo jednoduchšie. Boli sme radi, že sme aj bez neho obstojne zvládli túto úlohu. Videli sme Košice s okolitými dedinami, Turňanský kameňolom, Jaklovský kameňolom, v opare známe kopce ako Kojšová hoľa a mnohé ďalšie. Podal som informácie o Slanských vrchoch hlavne o časti Veľkého Miliča, kde sme strávili tento deň. Na vyhliadke nás prekvapil rev motoriek, ktorý bolo počuť už z ďaleka. Zanedlho sme ich zbadali pod nami na lúke, ktorú sme už mali za sebou. Za pár minút už revali pri nás a ak by sme neboli rozvalení po celej vyhliadke, tak určite by boli vyšli až na ňu. Nemali totiž žiaden problém. Motorky odišli a my sme sa tiež pobrali za nimi po hraničnom hrebeni. Mali sme krásne vyhliadky na Vihorlat a Slanské vrchy. Mali sme na dosah východoslovenskú rovinu aj s obcami a mestami. No proste šťastie, alebo ako hovorí Fero „treba si to zaslúžiť“. A my sme si to za tohtoročné výkony určite zaslúžili. Obelisk na Veľkom Miliči nás prekvapil, ale lávový prúd na tomto kopci je unikátny. Tie tvary andezitu, ktoré tu príroda za milióny rokov vytvorila sú nádherné. Na pamiatku som zobral drobné úlomky andezitu, aby som ich ukázal Ferovi. Síce na nich nie je nič mimoriadne, lebo sú to iba dva kusy kamenia aké môžete nájsť hocikde vo vulkanickom pohorí, ale Fero mi možno bude povďačný. Treba povedať, že vo vrcholových partiách hrebeňa sme museli prekonávať takzvané „čípoš, paprikoš, pŕhľavoš“ raz na Slovenskej, raz na Maďarskej strane. Vrchol bol v sedle Veľkého Miliča, kde pŕhľava bola vyššia ako my. Po bezproblémovom zostupe k Malej a Veľkej Izre, sme sa dokonale občerstvili a rozhodli sa, že do Nižnej Myšle nepôjdeme. Tu sme sa rozhodli, že budúci rok pôjdeme do obce Hejce a vrch Borsó a potom navštívime aj múzeum v Nižnej Myšli možno vo väčšom počte. Po krátkom stúpaní po asfaltovej ceste sme po lúkach zostúpili do obce Slanská Huta. Cestou sme obdivovali bunker z roku 1938 a hostili sme sa na černiciach. Hlavnou činnosťou, ale bola ukážka „organizovanej turistiky“, tak ako to má vyzerať. Môžete si to pozrieť na poslednej fotke vo fotoalbume k tejto akcii. Pri cintoríne sme sa občerstvili v čerstvej studničnej vode a už sme smerovali domov. Záver akcie urobili Hanka, Miro a Fero v „Papučke“.
Akcie sa zúčastnili: Miro a Hanka Kalužová, Jaro a Katka Vysoká, Edita Balážová, Milan Harčár a Jozef Mikluš.
V ideálnom počasí sme prešli asi 17 km s prevýšením asi 670 m. Takže nie sme žiadne „béčka“.
Spracoval: Jaro Vysoký
Náhľad fotografií zo zložky Veľký Milič